SK

HU

 

 

Predpoved pocasia :: www.meteo.sk

 

 

História obce

Pôvod a vývoj názvu našej obce podľa písaných prameňov

Somotor

Aj napriek tomu, že podľa svedectva archeologických prieskumov obec Somotor je jedným z našich (rozumej: Medzibodrožie) najdávnejšie obývaných lokalít, s písomnou zmienkou o jeho názve sa prvýkrát stretávame v kráľovskej darovacej listine z roku 1 263: „terrum Somotor“ (Codex.Dipl.Hung.kötet.III.155.o.), t.j. „zem (pôda) Somotor“, čo zároveň znamená aj, že v tej dobe bola neobývaná. Toto prechodné obdobie netrvalo dlho, lebo vo vatikánskom zozname vyberačov pápežskej desatiny, ktorí v rokoch 1332-1337 pochodili aj Medzibodrožie, sa viackrát stretávame s formami názvu „Zumuthur, Zomathov, Zamathor, Somotor“. Názov „Zomothor“ je dokladovaný vo viacerých listinách z 15. storočia (1447: Lelesz.59.40., 1479: Dl.24724.) a v takejto forme sa dočítame o ňom aj v popise farností jágerského biskupstva z roku 1549. Súčasná maďarská forma pomenovania – „Szomotor“ – sa ustálila v podstate koncom 18. storočia a odvtedy pod takýmto názvom figuruje aj na mapách a na oficiálnych zoznamoch názvov obcí. V čase vzniku prvej Československej republiky ešte určitý čas sa používala aj maďarská forma názvu, a až v roku 1927 bola zavedená aj v súčasnosti používaná slovenská forma názvu: „Somotor“. Na pôvod názvu obce existujú dve vysvetlenia. Jedno je všeobecne rozšírené romantické vysvetlenie, podľa ktorého názov „Szomotor“ je vlastne z maďarského „szomoru tor – smutný kar“, lebo vraj starí Uhri na miestnom kopci konali smútočný kar nad svojimi padlými druhmi. Toto vysvetlenie vzniklo na konci minulého storočia, kedy bolo všeobecným javom millenijná zanietenosť a hľadanie maďarského pôvodu takmer všade. Aj napriek tomu niekoľko historikov zdieľa tento názor ešte aj v druhej polovici nášho storočia (XX. storočie), väčšina jazykovedcov však považuje za opodstatnenejšie vysvetlenie, podľa ktorého názov má východoslovanské korene, t.j. pôvod má v slovese „smotr – pozerať (maď.: nézni)“ (smotr), čo starí Uhri, ktorým zhlukovanie spoluhlások bolo cudzie, premenili na „somotor“. Toto druhé stanovisko potvrdzuje, že ku koncu 19. storočia neostala ani písomná, ani ústna zmienka o domnelom kare, a že vlastne vtedy vzniklo toto mierne iluzórne vysvetlenie.

Véč

Niekdajšia samostatná obec je súčasťou obce Somotor od roku 1943. S jeho názvom sa stretávame v málo dôveryhodných zdrojoch od 13. storočia, a to vo formách „Velche, Veche“. V overených zdrojoch ho nachádzame až v záznamoch z 15. storočia, kedy sa už v podstate uplatňovalo pomenovanie v súlade s dnešnou výslovnosťou: „Vech“ (1427.1500:Szirmay.Zempl. 105. 284.); (1479:Dl. 24724.). V knihe Svätého Jána jágerského biskupstva z roku 1549 názov farnosti obce je vo forme: „Veche“. Podobne ako v prípade Somotoru, dnešná forma názvu sa ustálila v druhej polovici 18. storočia, odkedy na mapách a na úradných listinách figuruje už rovno ako „Vécs“. Keďže toto pomenovanie sa vyskytuje na maďarskom jazykovom území na viacerých miestach, z dôvodu bližšej špecifikácie úradne zaviedli pomenovanie „Bodrog Vécs – Bodrog Véč“, následne v prvých rokoch 19. storočia formu „Bodrogvécs“. Slovenský prepis názvu obce prebehne až po znovu oživení Československa v roku 1948, keď časť obce dostalo pomenovanie „Véč“. V šesťdesiatych rokoch sa presadzoval pokus o zavedenie nového pomenovania „Včeláre“, ktoré však nebolo úspešné. Na pôvod názvu neexistuje jednoznačné vysvetlenie – väčšina jazykovedcov sa domnieva, že pravdepodobne je pomaďarčenou podobou slovanského osobného mena.

Nová Vieska - Kisújlak

Túto ešte v podstate aj dnes samostatne lokalizovanú obec samosprávne včlenili do obce Somotor až v druhej polovici XX. storočia. Podľa našich dnešných poznatkov jej názov vieme presne identifikovať zo zoznamov vyberačov pápežskej desatiny, ktoré vzniklo v rokoch 1332-1337, a v ktorej sa uvádza pomenovanie „Wylak, Vilhak“. Od ostaných Viesok – Újlakov sa veľmi skoro odlišovalo, veď už v 15. storočí sa stretávame s názvom „Kyswylak“ (1423: Dl.11442., 1446: Dl. 13921), nesmieme však zabúdať na to, že podľa latinského pravopisu písmená „v“ respektíve „w“ vyslovujeme ako „u“. Už vo viackrát spomenutej jágerskej knihe z roku 1549 sa tiež stretávame s formou: „Kys wjlak“. Aj súčasná maďarská písaná forma sa ustáli až v druhej polovici 18. storočia (napr. v zázname vojenských kartografov z roku 1782 už vystupuje podoba „Kis Újlak“) a v prvých rokoch XX. storočia vzniká súčasná podoba názvu „Kisújlak“. V prvej Československej republike určité obdobie sa ponecháva aj maďarské pomenovanie, ale v roku 1927 prebehne prvé poslovenčenie, kedy dostáva obec úradný názov „Malý Újlak“. Úplne poslovenčenie prebehne až v roku 1948, kedy obec dostáva aj v súčasnosti používaný úradný názov „Nová Vieska“.

Názov obce jednoznačne dokladuje maďarský pôvod pomenovania a poukazuje na to, že obec vznikla o niečo neskoršie ako okolité obce.

 

Krátka písaná história našich obcí do roku 1900.

Somotor

Súčasný Somotor pozostáva z troch samosprávne scelených, pôvodne samostatných obcí: Somotor, Véč a Nová Vieska.

Somotor

Sídelná obec sa rozprestiera na južnom svahu somotorského kopca, blízko Bodrogu. Podľa archeologických vykopávok bola obývaná už v 11. storočí. Jeho názov (ako názov pozemku) poznáme z listiny z roku 1263, keď kráľ ju daruje majstrovi Petrovi. Jeho územie pôvodne patrilo Zemplínskemu hradnému panstvu. Do polovice 15. storočia bolo výhradným statkom rodiny Szerdahelyiovcov. V druhej polovici 15. storočia ďalšími statkármi sú rodiny Kozmafalviovcov a Ronyvaiovcov. V roku 1414 bol prítomný rod Szerdahelyiovcov a Szomotoriovcov. Začiatkom 16. storočia obec sa dostáva späť do hradného panstva zemplínskeho hradu, ktoré vtedy je statkom Drugethovcov. V prvej polovici 16. storočia jej jednotlivé časti patria rodom Pogányovcov, Csebiovcom a Szerdahelyiovcom. V roku 1 560 ju obsadí Benedek Serédy a začlení ju medzi statky kameneckého hradného panstva, ale v roku 1574 ju získajú späť Drugethovci. Známejšími statkármi zo 17. storočia sú rody Klobusitzkých, Nyáraiovcov, Sennyeyovcov, Bocskayovcov és Soósovcov. V 18. storočí okrem spomínaných rodín obci panujú rody Súghóovcov, Hugkaovcov, Görgelyovcov, a následne rodina Szirmayovcov.

Véč

V súčasnosti už zrastená s obcou Somotor, sa nachádza na východnom svahu spomínaného kopca, v blízkosti niekdajšieho koryta rieky Bodrog. Ako latifundia je zo začiatku statkom zemplínskeho hradu, následne ju Ondrej II. daruje Bertalanovi. V druhej polovici 15. storočia patrí Szécseyovcom, v polovici 15. storočia je statkom Szerdahelyiovcov. Z nich prechádza na Bocskayovcov, a následne v druhej polovici 18. storočia ju dostávajú od kráľa Vécseyovci.

Okrem spomenutých obec mala aj ďalších statkárov, v 16. storočí rodiny Paczothovcov a Serédyovcov, a koncom storočia rody Csápiovcov a Soósovcov. V druhej polovici 18. storočia popri hlavnom statkárskom rode Vécseyovcov sa stretávame s menami rodov Mezősyovcov, Klobusitzkých, Súghóovcov, Balassaovcov, Szerencsyovcov, a z 19. storočia s rodom Kozmaovcov.

Nová Vieska

Táto obec sa rozprestiera východne od Somotoru, v blízkosti rieky Bodrog. S jej názvom sa stretávame už 14. storočí v registri vyberačov pápežskej desatiny. V roku 1380 bola statkom Lászlóa Imreghiho. Predtým patrilo zemplínskemu hradnému panstvu. Koncom 14. storočia sa delili o ňu rody Imreghiovcov s Czékelyovcami. V 15. storočí nad ňou panovali Imreghiovci, Csebiovci a Pálócziovci. Ďalšími statkármi obce boli v tom storočí rody Soósovci a Kelecsényiovci. V roku 1416 obec mala právo usporadúvania jarmokov. V roku 1500 obec sa dostáva do vlastníctva Benedeka Serédyho, ako kráľovský dar. V polovici tohto storočia však statkármi sú Gábor Perényi a György Soós. Niektoré jej časti prechádza na Melczerovcov a Tárczyovcov, následne sa delili o ňu Dobóovci a Soósovci. Koncom 16. storočia figurujú v listinách mená rodín Barkóczyovcov, Vinnayovcov a Soósovcov. V 18. storočí obec patrila rodinám Horváthovcom, Pintérovcom a Tisztaovcom Bodóovcom, a následne začiatkom XX. storočia patrí Szirmayovcom.

 

O pôvode kostolov v našich obciach

Somotor

V obci našli kostol už vyberači pápežskej desatiny v rokoch 1332-1337, ktorého farárom bol Bartha. O tomto kostole, jeho mieste a zovňajšku v ďalšom nemáme žiadne údaje. Toľko však je isté, že po vzniku reformačného hnutia aj tu prevažuje komunita kalvinistov. Je dosť pravdepodobné, že už v 17. storočí, ale aspoň v jej druhej polovici, v obci bol kostol reformovanej cirkvi, ktorého existenciu potvrdzuje kalich, vyrobený v roku 1670. Tento menší kostol stál podľa neskorších údajov mimo obce a vedľa neho sa nachádzala zvonica. Súčasný kostol reformovanej cirkvi bol postavený v roku 1801 v klasicistickom štýle. Rok vysvätenia potvrdzuje nápis nad vchodom. Väčšie rekonštrukcie kostola prebehli v rokoch 1884 a v roku 1961. Kostol svojou vyvýšenou polohou je dominantou panorámy obce.

V prvej polovici XX. storočia aj v Somotore existovala menšia modlitebňa židovskej obce, ktorá po zániku židovskej komunity v druhej polovici XX. storočia bola zničená.

Vďaka politickému prevratu v roku 1989 miestni gréckokatolícki a rímskokatolícki občania začali s výstavbou vlastného spoločného kostola, s využitím nosných múrov bývalého kultúrneho domu. Stavebné práce ešte v súčasnosti pokračujú a podľa plánov k vysviacke kostola dôjde v roku 1996. Budova je charakteristická modernými architektonickými riešeniami, ktoré sú podobné štýlu okolitých kostolov, postavených po roku 1968.

Véč

Vo Véči žiaden písomný, ani ústny zdroj nepotvrdzuje existenciu miestneho kostola.

Nová Vieska

Prvú zmienku o jeho kostole dostávame zo zoznamu vyberačov pápežskej desatiny z rokov 1332-1337. O tejto stavbe nevieme nič. Najneskôr začiatkom 16. storočia aj tu získava priestor reformované hnutie, lebo v roku 1628 už existovala miestna reformovaná komunita. Táto buď zanikla, alebo je totožná z rímskokatolíckym kostolom z 19. storočia, ktorý bol vysvätený Blahoslavenej Panne Márii, ale začiatkom 19. storočia jeho stav sa natoľko zhoršil, že úrady nariadili jeho zatvorenie. Zrúcaninu kostolíka, využijúc čŕtajúce sa uvoľnenie politického prostredia v roku 1968, obnovia v archaizujúcom štýle. Kostolík využívajú aj miestny gréckokatolíci.

 

Stopy historických dôb v našej obci

Doba medená (2300 – 1904 pred n.l.)

V poslednej fáze doby medenej bádenská vzdelanosť náhle zanikne, a namiesto nej nastupuje nová. Aj tento ľud prichádza z juhovýchodu, a je veľmi pravdepodobné, že populácia celého Medzibodrožia a okolia sa úplne vymení. Nevieme, či táto zmena bola násilná, keďže nemáme dôkazy o tom, či prisťahovalci by odohnali alebo vyvraždili svojich predchodcov. Je možné, že svojim počtom a vzdelanosťou tak predčili ľudu bádenskej kultúry, že táto sa úplne vzdala svojej identity. Slovenskí archeológovia označujú tento ľud ako skupinu nyírség-zatín. Svoje domy lepili z hliny na kostru, postavenú z kolov a prúteného pletiva – ich stopy sa našli. Mali veľmi pekné a pomerne veľké nádoby. Ich jednotná vypracovanosť a ornamentika (vrúbované, niekedy krížové motívy, vyvolávajúce dojem čipiek, bielou farbou vyplnené vrúbované stopy) svedčí o tom, že vznikali nie podomácky, ale vo veľkých špecializovaných dielňach. Bolo rozšírené tkanie, o čom svedčia bohaté nálezy nástrojov a odtlačkov vzorov. O ich usadlostiach vieme veľa, ale o ich pohrebných rituáloch málo. Pravdepodobne preto, lebo spaľovanie mŕtvych v tej dobe už bolo všeobecne rozšírené. (Oborín, Drahňov, Beša, Čičarovce, Zatín, Veľký Kamenec, Streda nad Bodrogom a Somotor).

Skorá doba bronzová (1900 – 1500 pred n.l.)

Pécelský pastiersky ľud bol vytlačený jednou poľnohospodárskou skupinou, prichádzajúcou z juhovýchodu, s veľmi bojovným jazdeckým ľudom. Ich meno nepoznáme, musíme sa uspokojiť s pojmom füzesabonyskej vzdelanosti. Je možné, že etnicky ani nebol homogénny, veď kostrové a aj popolnicové pochovávanie bolo pre nich charakteristické. Nálezy sú bohaté: misy, džbány, bohato zdobené hrnce, kultové slnečné kruhy, domáce nástroje, atď. (Streda nad Bodrogom, Somotor, Veľký Kamenec).

Neskorá doba bronzová – gávska kultúra (1200 – 700 pred n.l.)

Oveľa väčší vplyv malo na vývoj nášho územia gávska vzdelanosť, vyvíjajúca sa na pôde füzesabonyskej. Aj táto kultúra prichádza z územia dnešného Sedmohradska, až natoľko, že na osadlosti vytvorené na našom kraji a vyspelosť tunajšej kultúry nemôžeme charakterizovať prívlastkom periférny. Prisťahovalci mohli byť dosť početní a mali dobre zorganizovaný každodenný život; o tom svedčí aj vysoký počet nájdených osád, najmä keď túto kultúru porovnávame s chudobnými osadami pilinskej kultúry. Ich najväčšie stredisko sa nachádzalo na Somotorskom kopci, a vďaka archeologickým vykopávkam vieme o ich živote dosť veľa. Žili v domcoch zapustených do polovice do zeme, ale ich život prebiehal zväčša vo voľnej prírode. Z importovaných surovín tu namieste odlievali svoje bronzové sekery a ďalšie nástroje. Chovali veľa zvierat, hovädzí dobytok, kozy a ovce. Boli dobrými lovcami, čo dokazuje množstvo srnčích a jeleních kostí. Charakteristickými výrobkami ich svojskej keramiky boli bezuché amfory, vypuklé, vodorovne vrúbované, zo zhrubenými krkmi, dutinatými, odstávajúcimi zdobenými úsekmi. Časté sú široké, misovité nádoby, ktoré pripomínali rozkvitnutú kvetinu; otvor jednej nádoby pripomína ovcu. Bronzové nádoby sú prekrásne, napríklad nádoby rôznej veľkosti, tzv. somotorská kolekcia. Niekde na hornom úseku Tisy mohli ryžovať aj zlato, lebo sa našlo aj dosť veľký počet zlatých šperkov. Najväčší nález bronzových predmetov – spolu 2137 bronzových predmetov – sa našlo v blízkosti Svätej Márie v roku 1946. V ornamentike bronzových nádob sú novým motívom tepané vzory a pracky. Zanechali množstvo sekier a mečov. Inač ľud gávskej vzdelanosti môžeme etnicky identifikovať! Podľa slovenských archeológov sa jedná o Chimérov, spomínaných Herodotom, ktorí obsadili obe brehy Bodrogu a Laborca a pravý breh Latorice. (Svätá Mária pri Bodrogu, Somotor, Borša, Zemplín, Sirník, Oborín, Veľké Raškovce, Drahňov, Ižkovce a Čičarovce)

Druhá vlna sťahovania národov – avarsko – slovanská kultúra - (VI-X. storočie)

V dejepise Karpatskej kotliny, čo sa týka severnej tretiny územia, sa vyvinul dvojitý náhľad, čo sa odzrkadľuje aj v pomenovaní samotného obdobia. Maďarskí historici vo všeobecnosti spomínajú „avarské“, prípadne „avarsko–slovanské“ obdobie, kým českí a slovenskí historici nazývajú toto obdobie zas „slovanskou“, v lepšom prípade „slovansko–avarskou“ periódou.

Avari sa objavujú na Dolnej zemi približne v polovici VI. storočia, podrobiac gepidov. Jedná sa o veľmi bojovný ľud nomádskych jazdcov východného pôvodu, uprednostňujúcich pompéznosť, ktorí však neboli jednotní. Pravdepodobne sa skladali z dvoch kmeňov, a to z „Uarov“ (Avarov) a „Hjonov“ (Hunov). Podmanili roviny Karpatskej kotliny a vytvorili prekvitajúcu ríšu.

V VII. storočí zastihne obrovskú avarskú ríšu, siahajúcu od Viedne až po Don, veľká pohroma. Chagan Bajan zomrel, a po jeho smrti ostáva už len Karpatská kotlina a Balkán pod avarskou kontrolou. K veľkej zmene dôjde okolo roku 670, keď súčasne so založením Podunajského Bulharska prichádzajú ku nám veľké masy onogurskej populácie. Nálezy z tohto obdobia nachádzame v katastri nasledovných obcí: Malé Trakany, Bačka, Lelesz, Solnička, Kráľovský Chlmec, Pribeník, Zatín, Malý Horeš, Rad, Hrušov, Svätá Mária, Somotor, Veľký Kamenec, Streda nad Bodrogom, Viničky, Borša, Ladmovce, Zemplín, Brehov, Oborín, Ižkovce a Veľké Kapušany.

Príchod uhrov/ maďarov (IX. storočie)

V katastri obce Véč (dnes je súčasťou obce Somotor) na konci XIX. storočia odkryli viacero hrobov s bohatými nálezmi. Aj tu bolo charakteristické pochovávanie s koňom. Medzi nálezmi boli aj striebrom zdobené sedlo, ostnatý karolingský ostroh, kovanie kuše, palmetou zdobené pliešky, dirhem z obdobia sasanidov a jeden strieborný ako aj medený pliešok. zdobiaci bočnú koženú taštičku, ktoré dnes sú vystavené v expozícii Maďarského Národného Múzea. Do odkrytia hrobov v Karosi v osemdesiatych rokoch XX. storočia (Maďarsko – Medzibodrožie), toto bolo najbohatšie nálezisko z tohto obdobia.